Spontánne blúdenie Peter Frolkovič, 19.5.1999, Keď som sebaisto vykročil zo železničnej stanice Bruxelles-Midi na ulicu, ktorá ma mala podľa mojich predstáv doviesť k cieľu, netušil som, že tá cesta končí niekde úplne inde. A ako vlastne vysvitne, i začiatok tejto púte sa odohral v skutočnosti na úplne inom mieste a v odlišnom čase. Poslednú tohtoročnú aprílovú sobotu hrozil Bruselu dážď. Tam a vtedy dominovala oblohe modrá farba. Bol som jediný, čo sa v tej letnej spare potuloval po okolí, všetci ostatní boli poschovávaní v blízkom mestečku v tieni slnečníkov a v chládku priedomí. Už nikdy som nezažil takú magickú atmosféru, celá okolitá krajinka sa v nej topila až po okraj. Bol to singulárny bod mojich skúseností a nenádejal som sa, že raz bude mať spojitosť s čímkoľvek iným v mojom živote. Niet sa čo čudovať. Kým som zistil
Neobvykle a zvláštne však prebiehala už samotná cesta na miesto určenia. Mal som možnosť na vlastné oči pozorovať jav, ktorý sa v mojom okolí vyskytuje len raz za niekoľko rokov. Je ním takzvané trojfázové blúdenie. V prvej fáze si blúdiaci dostatočne rýchlo prizná, že sa vybral úplne inou cestou, ako sa vybrať mal. V druhej fáze, v tej najzdĺhavejšej, sa domnieva, že na správne miesto dorazil. Skúša všetky možné i nemožné bočné cestičky, ako dospieť k vytúženému cieľu, kým nie je donútený si priznať, že jeho jedinou šancou nájsť cieľ je vrátiť sa na úplný začiatok. V tretej fáze, najzriedkavejšej, v snahe aspoň čiastočne uchrániť svoju česť, sa blúdiaci rozhodne tesne pred príchodom na východiskové miesto blúdenia odbočiť ešte na cestu, ktorá tentoraz už určite bude tá správna. Štvrtá fáza sa do blúdenia nezaratúva. Na železničnej stanici som si do detailov odpísal všetky názvy ulíc a spravil si i schematický náčrtok. Takto vyzbrojený som bol na mieste za necelých 10 minút. Na návštevu múzea mi ostala hodinka a dačo.
Priznám sa, vstupoval som do toho domčeka uprostred fotky trocha s obavami, ale ukázali sa ako neopodstatnené. Tým pádom môžem tadiaľ i vás previesť slovom, obrazom a niekedy i zvukom. Sem-tam i vás nechám zablúdiť na miesta v inom priestore alebo v inom čase. Zoberte si ponaučenie - blúdiť prestanete, keď sa vrátite na východiskový bod svojho odbočenia z predpísanej cesty...
Od roku 1968 prevzal podnik Jean-Pierre Van Roy, zať Marcela Cantillona. O desať rokov neskôr založil Jean-Pierre organizáciu na ochranu a propagáciu nápoja menom Lambik a všetkých z neho odvodených derivátov. Pivovar Cantillon je odvtedy živé múzeum.
Moje obavy o jeho budúcnosť sa však ukazujú byť neopodstatnené. Syn Jean pokračuje agilne v otcových šľapajach. Nápoj, o ktorom tu bude reč, je pivo. Niekomu sa možno zdá zbytočné konštatovať takýto fakt, keďže Cantillon je pivovar, ale opatrnosti nikdy nie je nazvyš. Ako vysvitne, nie je to pivo, na aké sme zvyknutí z chladničky v kuchyni. Pred viac ako šiestimi rokmi, v sobotu 7. novembra 1992, som tu strávil celý deň. Behal som (spontánne) z jedného kúta pivovaru do druhého a fotil o dušu. Bol to deň, kedy sa jediný raz do roka varí pivo pred očami verejnosti. Niežeby som mal na to kvalifikáciu, ale skúsim vám spraviť malú prehliadku tohto pivovaru. Keď sa ma budete vzorne držať, prejdeme to pekne po poriadku, nikto sa nestratí a ušetríte sebe i mne veľa času. Tí nepoučiteľní môžu zablúdiť na iné miesta, do iného času alebo ku celkom inej téme. Vždy však majú šancu vrátiť sa... Nechýbajú ani zvukové ukážky vo formáte RealAudio všade tam, kde veta nekončí výkričnikom, ale notičkou. Diktafón často zabudol vypnúť sám seba a sem-tam zaznamenal i niečo zaujímavé. No ale dosť bolo formalít, čaká nás "túra múzeom". Stále ešte čakáte na
tú prehliadku? ... Áno, áno, áno
Tak poďme na to! Páni a dámy, kam tak naponáhlo, treba zaplatiť vstupné! Jean-Pierre vyzerá byť poriadkumilovný. Keď
obdržal dotyčný obnos odo mňa, spýtal sa ma, odkiaľ prichádzam. "Zo
Slovenska," odpovedal som. "Slovaque!? Olala, you
are the first, Dostal som do rúk nemecký popis prehliadky múzea, lebo anglické sa už minuli. Poďme teda predpísaným richtungom. Plánik však môžeme schovať do vrecka. Nepotrebujeme ho, tieto miesta poznám spamäti.
Najviac sa počas prehliadky teším na povalu, je začarovaná. I ten komiks ňou začína. Kto nemusí mať všetko podľa plánu, môže si na chvíľu odkliknúť.
Koho zaujímali detaily, stačilo zakliknúť. Ak sme všetci, môžeme pokračovať. Moment, ešte jedno
archivačné cvak
Že kade? No predsa za ostatnými dozadu tým schodišťom
V tejto miestnosti je najlepšie vidieť, kedy sa narodil pivovar Cantillon. Výbava pripomína budovateľské časy priemyselnej revolúcie. Teraz je to ešte fajn, ale o rok to bude už horšie. Všetky mašiny budú zo začiatku minulého storočia. Dajú sa rozoznať tie dvierka na kotle? Žeby sa tam dalo nakliknúť? Povala je hneď vedľa, prosím, prejdite tam. Po dovarení tam putuje i pivný muštoslad, aby vychladol. Presnejšie, putuje do malej nadpovaly, čo je na povale. To je to najkrajšie miesto pivovaru. Zároveň i najposvätnejšie.
Schválne som vybral takú dlhú fotku. Aby som mohol o Murovi čo najdlhšie básniť. Muro bol mokrý. Kým sa tu motáme, vonku začalo pršať. Poctivo počúval moje pokyny, keď som si ho šteloval do obrázka Už budem musieť, žiaľ, končiť. Ako odškodné vám prezradím pointu. Je tu dole pod nami.
Pivný muštoslad sa vyleje do tejto preširokej nádoby nad nami, aby sa čo najväčšou plochou stýkal so vzduchom. Chápete už? Pivný mušt sa prerodí v Lambik spontánnym kvasením. Horda zdivených kvasiniek sa náletom zo vzduchu vrhne na širokú hladinu chladnúcej tekutiny, len čo dosiahne typickú teplotu ľudského tela (40 stupňov a menej). Aha! Tak preto tá povala s regulovateľným vetraním! Kým pivo z chladničky v kuchyni sa počas sterilnej výroby nesmelo čerstvého vzduchu ani raz nadýchnuť, pri dorábaní Lambiku je to presne naopak. Lambik získava grády spontánnym kvasením. V chladničke máte pivo zo skúmavky, Lambik je plodený na prírodný spôsob. Do roku 1860, kým nepadlo pánovi Pasteurovi na hlavu jablko, boli všetky pivá spontánne. Dnes je Lambik jediný svojho druhu. Nepoučení a nepoučiteľní vyklikajú nadpovalu.
Nechcel som napísať čapuje, aby som nevzbudil plané nádeje. Lambik totiž nepení a nemá ani bublinky. Po 3-4 týždňoch bombové útoky už nehrozia. Sudy sa uzavrú a Lambik čaká na svoj ďalší osud. Jeden rok, dva roky a niekedy i veru tri... I keď sa to možno nezdá, sme v podstate len v prvej polovici príbehu. Tá druhá polovica začína na druhej strane.
"Ktorý s ktorým a koľko" je najväčšie
majstrovstvo a tajomstvo pivovarníkov piva Geuze. Možno i o tom reční na fotke Jean Van
Roy. Neviem po francúzsky, ale tá kázeň znela fascinujúco
Záručná doba, pred ktorou treba Geuze skonzumovať, je dvadsať až tridsať rokov. Už sa asi nevyhnem popisu, ako Geuze chutí. Skúsim to však inak. Predstavte si mladého sympatického muža, dobráka od kosti, tak v mojom veku. Nie nápadný typ, tajný sen každej ženy*, nič v živote neofrflal. Pred šiestimi rokmi ma boli navštíviť spolu s ďalším kamarátom v Bruseli. Keď som ich viedol do De La Becasse na džbánik Lambiku, boli vopred poučení. Aby sa nedali zaskočiť chuťou niečoho, čo sa prezentuje ako pivo. Správali sa veľmi statočne a na moje prekvapenie si dokonca pochvaľovali. Bol som na nich fakt hrdý. Rozhodol som sa výnimočne pre nich otvoriť fľašu Geuze, i keď mala ešte jedenásť mesiacov a dvadsaťdeväť rokov pred vypršaním záruky. Keď nastal ten okamih a pery sa dotkli pohárov, presnejšie pár sekúnd po tom slávnostnom okamihu, keď sa skvostný nápoj rozlial na podnebí, Ten Čo Nikdy Nefrflal sa zatváril kyslo a prehlásil: "Kyselé!" Najhoršie je na tom, že má pravdu. Všetko inak sedí: 5% alkoholu, pivná farba, i keď mútnejšia, biela čiapočka navrchu. I na tej fotke bola, len ste prineskoro začali čítať a medzitým som si z pohára odpil. Aj vrchnák na fľaši ako na dvanástke z chladničky, i keď sa pod ním schováva ešte korkový štupeľ. A potom takáto zrada. Už Michael Jackson (hej, ten) sa nechal počuť: "... je to vo svojej nevypočítateľnosti vzrušujúci nápoj. V tom najlepšom prípade je to styčný bod medzi pivom a vínom, v tom najhoršom - chuť histórie." *Už je ženatý.
Keď už budeme všetci v tej Európe a každý druhý z nás bude pravidelne lietať do Bruselu, všimnite si cestou vlakom z letiska do centra mesta malú staničku Schaarbeek. Rastú tam vynikajúce višne.
Výsledkom je nápoj, ktorý síce nestratil svoju ... ehm ... kyselkavú chuť, ale pôsobí harmonickejšie v súžití s farbou, vôňou a príchuťou višní.
Ale prečo len teoretizujeme? Všetci, čo si zaplatili vstupné, majú v cene vstupenky i jeden pohárik niektorého z vyššie menovaných nápojov. A viem, čo hovorím - tí otrlejší i viac!
Tá dáma na obrázku zvažovala dlho. Jej bola určená vyššie uvedená zvuková otázka.
Ten výčapník mal inak naozaj štýl, ani brvou nemrkol, keď som si prišiel po repete. Všetko stíhal sám. Pred šiestimi rokmi presne na tom istom klikateľnom mieste to ledva, ledva stíhali dvaja.
Je tu útulne. V piecke praskotá oheň, miestnosť so sudostolmi je ešte stále okolo mňa prázdna ...
Fľašky pre nich až v tejto chvíli vyfasujú nálepky.
Dovtedy ležali bezmenne pri stene spolu s ostatnými v anonymnom dave. A teraz?! Možno
sa dostanú až do Hollywoodu. Neviem to nikdy rozoznať podľa prízvuku. Skúste vy Miestnosť číslo osem je posledná, veľká výprava sa
vracia. Idú sa robiť kšefty vo veľkom. Chcete počuť na vlastné uši? Pomaly sa i tento príspevok chýli ku koncu. Stále mi však chýbala pointa, čo som myslel tou úplne prvou stranou. Nechcel som zakončiť tento príbeh tak, ako sa končí väčšina pivárskych príbehov. Trebárs i ten s mojimi dvoma dobrými priateľmi pred šiestimi rokmi v Bruseli.
Musíte uznať, že by to bol príliš expresívny koniec. A potom som sa lepšie zahľadel. Nie na tú fotku hore, ale na pult s fľaškami na prízemí pivovaru Cantillon. Niečo som už tušil, keď som zháňal materiály po internete, ale pri tom kvante informácií mi to hneď nedošlo. Čriepky do mozaiky mi fakt zapadli až tam, päť minút pred polnocou. O chvíľu sa malo zatvárať.
Nedajte sa toľko prosiť! Treba naozaj toľko odvahy vybrať sa nepredpísaným smerom?! Tak tadeto nie. Toto je slepá ulička. Tu som blúdil i ja v druhej fáze trojfázového blúdenia. Pri všetkej úcte k pivovaru BelleVue, ktorú si zaslúži za svoju vernosť pivu Lambik a k jeho potomkom, týmto smerom by sme sa nemali uberať. Ak sa niekde na potulkách svetom stretnete s pivami Geuze či Kriek, bude to s najväčšou pravdepodobnosťou výrobok tohto veľkého priemyselného pivovaru, vlastneného nadnárodným monopolom Interbrew. Majme úctu k histórii a tradícii! Vráťte sa späť!
Je to predovšetkym povala, ktorá je veľmi dobre vetrateľná. S regulovateľným stupňom vetranosti. Počas varnej sezóny je zaplnená vreciami so pšenicou, jačmeňom a chmeľom.
Chmeľ je trojročný (!), vysušený až na kosť. Keby bol mladý a jarý, príliš by ho bolo cítiť. Ale ešte je stále priskoro čokoľvek vysvetľovať. Všeobecne by sa nemalo predbiehať. Toto je nesprávne miesto, prehliadka začína v miestnosti číslo jedna a tá je na prízemí.
Po zdrvení 450 kg pšenice a 850 kg sladovníckeho jačmeňa sa zmes zmixuje s teplou vodou. Za neustáleho miešania sa mišung zohreje zo 45 grádov Celzia na 70 a po dvoch hodinách sa mašina vypne. Cez usadený štóf (to ten nemecký sprievodca ;-) sa celkovo prečerpá a odčerpá viac ako 10000 litrov vody.
Dostal som ho i ochutnať a poviem vám, aj keď budete asi slintať, že... si na to vôbec nespomínam. Nikto mi nevyhovorí, že denník nie je dobrá vec. Takto má človek aspoň prehľad, čo všetko si nepamätá. Tak fajn, bolo to zaujímavé, ale nejako sme sa vzdialili príliš do minulosti. Alebo už je to len nedávna minulosť?! Nebudeme Jean-Pierrovi fušovať do remesla, necháme do kotla nahliadnuť jeho. Sám vie najlepšie, čo vo vnútri je. My si na to prezradíme recept. "Do 10000 litrov pivného muštosladu prisypeme za neustáleho miešania 20 kg chmeľu a necháme priviesť do varu. Varíme 3 až 4 hodiny, pričom nezabudneme neustále miešať." Tak nejako by znela príslušná časť z kuchárskej knihy.
Začína to tu všeobecne čoraz viac cítiť pivom, všakže? Keď však prejdeme ešte kúsok prítomnosťou, dostaneme sa do minulosti, kde to pivom priamo až rozvoniava.
I to chladnutie je prírodné. Preto sa v Cantillone nevyvára v lete. Výkyvy počasia medzi októbrom a aprílom sa tlmia otvormi v streche s regulovateľným otváraním. V tejto chvíli sa mikroorganizmy už začínajú hmýriť, tušiac hostinu. Musia však vyčkať do rána, kým klesne teplota na správny bod nad nulou, ale potom tých najšťastnejších čakajú 3 roky prázdnin s Lambikom v drevených sudoch.
Tento rok sme už skončili s prehliadkou. Hej, nič nového pod slnkom. Presne tadeto sa ide naspäť.
Bol som tu v nedeľný podvečer na deň svätého Valentína. Aj keď Japoncov prišlo šesť, vládla tu pokojná a intímna atmosféra. Objednal som jeden krčah Lambiku. Podelím sa s ním. Nezľaknite sa však. Je to ešte len pivný burčiak. Ale deň svätého Valentína v Bruseli, to je príbeh na celkom iných stranách inZinu! Nalistujte si, láskavo, späť správnu stránku!
V Belgicku sa pivo pije decentne, najčastejšie zo štvrtinkových pohárov. Až na pár atrakcií, z ktorých možno mnohé zaviedli kvôli nemeckým turistom. Podobne je to s fľaškami, iba tie najlacnejšie pivá sa balia do pollitrových a väčších balení. Počtom vypitých pivných fliaš by tento národ predbehol i Čechov.
Keď pôjdete o šesť rokov okolo, všimnite si, ako je tam bez tých pánov smutno a otupno.
Ale, ale, pán autor, čo to za nálada?! Región v okolí francúzskeho mesta Bordeaux sa živí vínom po viacerých stránkach. Turistické kancelárie organizujú dokonca autobusové zájazdy po "zámkoch", v ktorých sa rodia tie najlepšie vína.
Bol som tým mestom očarený. Žiadne katedrály alebo iné veľkolepé architektonické zázraky, len osobitá atmosféra na každom kroku a akoby nie z tohto času. Mesto bolo obklopené vinohradmi. Namiesto poobedňajšej siesty som sa vybral v ústrety letnému sparnu. Odhadol som to správne. Nestretol som na okolí za celú dobu jediného našinca či turistu. Už keď som prechádzal popri nízkych kamenných múrikoch, ktoré oddeľovali vinohrady od asfaltovej cesty, bol som zaľúbený až po uši. Neváhal som, na rozdiel od iných, ani chvíľu, keď som natrafil na otvorenú bránu do vinohradu.
Nedajte sa mýliť, nezablúdili sme. Jean-Pierre sa ukázal byť nielen poriadkumilovný, ale i veľký experimentátor. Kým som nechal bežať čas okolo seba bez povšimnutia, Cantillonsky Lambik a červené hrozno Merlot z regiónu v okolí mestečka St. Emillion uzavreli v roku 1995 stav manželský. Akt sa odohral na zámku Blair a netradičný pár sa dohodol užívať spoločné priezvisko Saint Lamvinus. Vraj keď im prišli pogratulovať francúzski úradníci, nevedeli, či majú vyrubiť daň za víno alebo za pivo. A tu sa príbeh končí. Takisto ako v živote, smutnokrásne. Svätého Lamvinusa som si samozrejme kúpil, nie som predsa Škót. I otvárač na pivo a vývrtku mám na izbe. Problém je v tom, že moja fľaša obsahuje odporúčanie byť otvorená až v novembri 1999. Keby som to bol vedel! Kúpim si tú fľašu už pred rokom. Ale ja sa tentoraz nedám obmäkčiť žiadnymi okolnosťami a kamarátmi. Je to problém Y2K! Odkladám riešenie na budúce tisícročie. (c) Gratex International |