Keď som sebaisto vykročil zo železničnej stanice Bruxelles-Midi na ulicu, ktorá ma mala podľa mojich predstáv doviesť k cieľu, netušil som, že tá cesta končí niekde úplne inde. A ako vlastne vysvitne, i začiatok tejto púte sa odohral v skutočnosti na úplne inom mieste a v odlišnom čase.

Poslednú tohtoročnú aprílovú sobotu hrozil Bruselu dážď. Tam a vtedy dominovala oblohe modrá farba. Bol som jediný, čo sa v tej letnej spare potuloval po okolí, všetci ostatní boli poschovávaní v blízkom mestečku v tieni slnečníkov a v chládku priedomí.

Už nikdy som nezažil takú magickú atmosféru, celá okolitá krajinka sa v nej topila až po okraj. Bol to singulárny bod mojich skúseností a nenádejal som sa, že raz bude mať spojitosť s čímkoľvek iným v mojom živote.

Niet sa čo čudovať. Kým som zistil
svoj omyl, musel som prejsť
priestorom a časom
ešte dlhú, veľmi
dlhú cestu.

Začiatok cesty

V sobotu 24. apríla 1999 som sa rozhodol navštíviť v Bruseli malý remeselnícky pivovar menom Cantillon. Naplánoval som si trojhodinovú návštevu, aby som mohol dôkladne a všetkými (!) zmyslami vychutnať toto zvláštne a neobvyklé miesto.

Neobvykle a zvláštne však prebiehala už samotná cesta na miesto určenia. Mal som možnosť na vlastné oči pozorovať jav, ktorý sa v mojom okolí vyskytuje len raz za niekoľko rokov. Je ním takzvané trojfázové blúdenie.

V prvej fáze si blúdiaci dostatočne rýchlo prizná, že sa vybral úplne inou cestou, ako sa vybrať mal. V druhej fáze, v tej najzdĺhavejšej, sa domnieva, že na správne miesto dorazil. Skúša všetky možné i nemožné bočné cestičky, ako dospieť k vytúženému cieľu, kým nie je donútený si priznať, že jeho jedinou šancou nájsť cieľ je vrátiť sa na úplný začiatok. V tretej fáze, najzriedkavejšej, v snahe aspoň čiastočne uchrániť svoju česť, sa blúdiaci rozhodne tesne pred príchodom na východiskové miesto blúdenia odbočiť ešte na cestu, ktorá tentoraz už určite bude tá správna.

Štvrtá fáza sa do blúdenia nezaratúva. Na železničnej stanici som si do detailov odpísal všetky názvy ulíc a spravil si i schematický náčrtok. Takto vyzbrojený som bol na mieste za necelých 10 minút.

Na návštevu múzea mi ostala hodinka a dačo.

Rue Gheude, 56.

Priznám sa, vstupoval som do toho domčeka uprostred fotky trocha s obavami, ale ukázali sa ako neopodstatnené. Tým pádom môžem tadiaľ i vás previesť slovom, obrazom a niekedy i zvukom.

Sem-tam i vás nechám zablúdiť na miesta v inom priestore alebo v inom čase. Zoberte si ponaučenie - blúdiť prestanete, keď sa vrátite na východiskový bod svojho odbočenia z predpísanej cesty...

V roku 1900 sa presťahoval Paul Cantillon z mestečka Lambeek do blízkeho Bruselu a založil si v štvrti Anderlecht rodinný pivovar. Začiatkom storočia ich bolo v Bruseli okolo stovky. Variť pivo sa v pivovare začalo vlastne až od roku 1938, dovtedy sa len namiešavalo. Ešte je však priskoro čokoľvek vysvetľovať.

Od roku 1968 prevzal podnik Jean-Pierre Van Roy, zať Marcela Cantillona. O desať rokov neskôr založil Jean-Pierre organizáciu na ochranu a propagáciu nápoja menom Lambik a všetkých z neho odvodených derivátov. Pivovar Cantillon je odvtedy živé múzeum.

Je to dnes jediný remeselnícky pivovar v Bruseli.

Moje obavy o jeho budúcnosť sa však ukazujú byť neopodstatnené. Syn Jean pokračuje agilne v otcových šľapajach.

Nápoj, o ktorom tu bude reč, je pivo. Niekomu sa možno zdá zbytočné konštatovať takýto fakt, keďže Cantillon je pivovar, ale opatrnosti nikdy nie je nazvyš. Ako vysvitne, nie je to pivo, na aké sme zvyknutí z chladničky v kuchyni.

Pred viac ako šiestimi rokmi, v sobotu 7. novembra 1992, som tu strávil celý deň. Behal som (spontánne) z jedného kúta pivovaru do druhého a fotil o dušu. Bol to deň, kedy sa jediný raz do roka varí pivo pred očami verejnosti.

Niežeby som mal na to kvalifikáciu, ale skúsim vám spraviť malú prehliadku tohto pivovaru. Keď sa ma budete vzorne držať, prejdeme to pekne po poriadku, nikto sa nestratí a ušetríte sebe i mne veľa času.

Tí nepoučiteľní môžu zablúdiť na iné miesta, do iného času alebo ku celkom inej téme. Vždy však majú šancu vrátiť sa...

Nechýbajú ani zvukové ukážky vo formáte RealAudio všade tam, kde veta nekončí výkričnikom, ale notičkou. Diktafón často zabudol vypnúť sám seba a sem-tam zaznamenal i niečo zaujímavé.

No ale dosť bolo formalít, čaká nás "túra múzeom".

Stále ešte čakáte na tú prehliadku? ... Áno, áno, áno

Ten pán vľavo dole a vpravo hore je Jean-Pierre Van Roy.

Tak poďme na to!

Páni a dámy, kam tak naponáhlo, treba zaplatiť vstupné!

Jean-Pierre vyzerá byť poriadkumilovný. Keď obdržal dotyčný obnos odo mňa, spýtal sa ma, odkiaľ prichádzam. "Zo Slovenska," odpovedal som. "Slovaque!? Olala, you are the first, " zvolal očividne potešený a spravil si prvú čiarku do novej kolónky.

Dostal som do rúk nemecký popis prehliadky múzea, lebo anglické sa už minuli. Poďme teda predpísaným richtungom. Plánik však môžeme schovať do vrecka. Nepotrebujeme ho, tieto miesta poznám spamäti.

Po múzeu sa motá i jedna rodinka s deťmi. Pre ne je k dispozícii kreslený komiks, kde je deťom prístupnou a príťažlivou formou vysvetlené, ako sa miestne pivné špeciality varia. Tým sa u belgických detí už od malička vytvára pozitívný vzťah k alkoholickým nápojom.

Najviac sa počas prehliadky teším na povalu, je začarovaná. I ten komiks ňou začína. Kto nemusí mať všetko podľa plánu, môže si na chvíľu odkliknúť.

V miestnosti číslo jedna sa prvýkrát počas varenia piva miešajú karty. V tej nádobe sa totiž rozdrvený sladovnícky jačmeň a pšenica zmiešavajú s horúcou vodou. Aby boli karty dobre zamiešané, mieša sa dve hodiny. Následne sa mašina vypne a zmiešanina sa nechá usadiť. To, čo sa z nej odčerpá, je sladký pivný mušt. Možno je to niečo iné, ale strpme občasné výplody básnického čreva.

Koho zaujímali detaily, stačilo zakliknúť.

Ak sme všetci, môžeme pokračovať. Moment, ešte jedno archivačné cvak a prejdeme na prvé poschodie.

Miestnosť č.1

Že kade? No predsa za ostatnými dozadu tým schodišťom

Na prvom poschodí to vrie. Samozrejme, len v sezóne. Kvôli tej nádobe vľavo sa pivovar volá oprávnene pivovarom. Tu sa privedie pivný muštoslad spolu s chmeľom do varu a v tom kotle to potom vrie aj štyri hodiny.

V tejto miestnosti je najlepšie vidieť, kedy sa narodil pivovar Cantillon. Výbava pripomína budovateľské časy priemyselnej revolúcie. Teraz je to ešte fajn, ale o rok to bude už horšie. Všetky mašiny budú zo začiatku minulého storočia.

Dajú sa rozoznať tie dvierka na kotle? Žeby sa tam dalo nakliknúť?

Povala je hneď vedľa, prosím, prejdite tam. Po dovarení tam putuje i pivný muštoslad, aby vychladol. Presnejšie, putuje do malej nadpovaly, čo je na povale. To je to najkrajšie miesto pivovaru. Zároveň i najposvätnejšie.

Na plošinke pri vchode do nadpovaly odpútava moju i vašu pozornosť kocúr. Odpútava dobre. Mám slabosť na mačky. O kocúroch ani nevraviac. Diktafón, ktorý zabudol sám seba vypnúť, mi to nehanebne potvrdil.

Schválne som vybral takú dlhú fotku. Aby som mohol o Murovi čo najdlhšie básniť. Muro bol mokrý. Kým sa tu motáme, vonku začalo pršať.

Poctivo počúval moje pokyny, keď som si ho šteloval do obrázka

Už budem musieť, žiaľ, končiť.

Ako odškodné vám prezradím pointu. Je tu dole pod nami.

Široko-ďaleko nič iné, len meď

Pivný muštoslad sa vyleje do tejto preširokej nádoby nad nami, aby sa čo najväčšou plochou stýkal so vzduchom. Chápete už?

Pivný mušt sa prerodí v Lambik spontánnym kvasením. Horda zdivených kvasiniek sa náletom zo vzduchu vrhne na širokú hladinu chladnúcej tekutiny, len čo dosiahne typickú teplotu ľudského tela (40 stupňov a menej).

Aha! Tak preto tá povala s regulovateľným vetraním! Kým pivo z chladničky v kuchyni sa počas sterilnej výroby nesmelo čerstvého vzduchu ani raz nadýchnuť, pri dorábaní Lambiku je to presne naopak.

Lambik získava grády spontánnym kvasením. V chladničke máte pivo zo skúmavky, Lambik je plodený na prírodný spôsob. Do roku 1860, kým nepadlo pánovi Pasteurovi na hlavu jablko, boli všetky pivá spontánne. Dnes je Lambik jediný svojho druhu. Nepoučení a nepoučiteľní vyklikajú nadpovalu.

Na povale sa odohráva i hlavné dejstvo. Na druhý deň ráno, keď má už pivný sladomušt úplne chladnú hlavu, sa premiestni do sudov z dubového alebo gaštanového dreva. Za pár dní to začne kvasiť a bublať. Keby sa v tomto čase sudy uzavreli, vyleteli by do povetria. O tri týždne nie je po pivnom mušte ani stopy. Narodil sa Lambik.

Celkom ma teší, že vám chuť Lambiku nemusím ešte popisovať. Lambik totiž chutí rôzne. Nie je snahou a ani nie je v silách pivovarníkov nasmerovať Lambik k nejakej univerzálnej chuti. Na niektorých miestach v Belgicku je Lambik na požiadanie a proti účtu sa ešte dá dostať, podáva sa napríklad pod tými sudmi vľavo.

Nechcel som napísať čapuje, aby som nevzbudil plané nádeje. Lambik totiž nepení a nemá ani bublinky.

Po 3-4 týždňoch bombové útoky už nehrozia. Sudy sa uzavrú a Lambik čaká na svoj ďalší osud. Jeden rok, dva roky a niekedy i veru tri...

I keď sa to možno nezdá, sme v podstate len v prvej polovici príbehu. Tá druhá polovica začína na druhej strane.

Paul Cantillon začal variť Lambik vo svojom pivovare až od roku 1938. Dovtedy ho namiešaval. Lambik rôzneho veku a z rôznych sudov je základnou surovinou nápoja, ktorý už chce mať svoju typickú chuť - Geuze. Ešte dodnes je v Belgicku niekoľko rodinných pivovarov, kde sa pivo nevarí, ale len namiešava.

"Ktorý s ktorým a koľko" je najväčšie majstrovstvo a tajomstvo pivovarníkov piva Geuze. Možno i o tom reční na fotke Jean Van Roy. Neviem po francúzsky, ale tá kázeň znela fascinujúco

Jednoročný, dvojročný a trojročný Lambik rôznej chuti sa zmieša podľa chuti majstra Jean-Pierra a fľaškuje sa. Na prízemí pivovaru sa fľašiam dovolí poleňošiť niekoľko mesiacov, kým sa vydajú na púť za konzumentom. Vo fľaši prebieha ďalšie dejstvo, druhý diel kvasenia. Hej, v mnohom je tu podobnosť so šampanským.

Záručná doba, pred ktorou treba Geuze skonzumovať, je dvadsať až tridsať rokov.

Už sa asi nevyhnem popisu, ako Geuze chutí. Skúsim to však inak. Predstavte si mladého sympatického muža, dobráka od kosti, tak v mojom veku. Nie nápadný typ, tajný sen každej ženy*, nič v živote neofrflal.

Pred šiestimi rokmi ma boli navštíviť spolu s ďalším kamarátom v Bruseli. Keď som ich viedol do De La Becasse na džbánik Lambiku, boli vopred poučení. Aby sa nedali zaskočiť chuťou niečoho, čo sa prezentuje ako pivo.

Správali sa veľmi statočne a na moje prekvapenie si dokonca pochvaľovali. Bol som na nich fakt hrdý. Rozhodol som sa výnimočne pre nich otvoriť fľašu Geuze, i keď mala ešte jedenásť mesiacov a dvadsaťdeväť rokov pred vypršaním záruky.

Keď nastal ten okamih a pery sa dotkli pohárov, presnejšie pár sekúnd po tom slávnostnom okamihu, keď sa skvostný nápoj rozlial na podnebí, Ten Čo Nikdy Nefrflal sa zatváril kyslo a prehlásil: "Kyselé!"

Gueze? ... Nech sa páči

Najhoršie je na tom, že má pravdu.

Všetko inak sedí: 5% alkoholu, pivná farba, i keď mútnejšia, biela čiapočka navrchu. I na tej fotke bola, len ste prineskoro začali čítať a medzitým som si z pohára odpil. Aj vrchnák na fľaši ako na dvanástke z chladničky, i keď sa pod ním schováva ešte korkový štupeľ. A potom takáto zrada.

Už Michael Jackson (hej, ten) sa nechal počuť: "... je to vo svojej nevypočítateľnosti vzrušujúci nápoj. V tom najlepšom prípade je to styčný bod medzi pivom a vínom, v tom najhoršom - chuť histórie."

^{*Už je ženatý.}

Takých, čo začali frflať, muselo byť i v dávnej histórii viac. Možno oni boli príčinou toho, že sa s tým začalo niečo robiť. Faro je najjednoduchšie riešenie. Je to Lambik spolu s karamelovým cukrom navyše. Začiatkom tohto storočia sa začali však praktizovať i omnoho elegantnejšie riešenia.

Keď už budeme všetci v tej Európe a každý druhý z nás bude pravidelne lietať do Bruselu, všimnite si cestou vlakom z letiska do centra mesta malú staničku Schaarbeek. Rastú tam vynikajúce višne.

Jean-Pierre tvrdí, že jeho Kriek je práve kvôli týmto višniam iný ako všetky ostatné v Belgicku. Pivo Kriek, ako ďalší z rodu Lambikovcov, nie je žiadne jednoduché riešenie. Do sudov s dvojročným Lambikom sa nasypú na prelome júla a augusta višne a nechajú sa spolunažívať minimálne 3 mesiace. Čarovanie s namiešavaním a fľaškovaním sa následne praktizuje i tu.

Výsledkom je nápoj, ktorý síce nestratil svoju ... ehm ... kyselkavú chuť, ale pôsobí harmonickejšie v súžití s farbou, vôňou a príchuťou višní.

Podobný osud prežíva i Framboise, kde višne vystriedajú maliny. Dokonca i kvantitatívne to sedí - na 500 litrov Lambiku 150 kg ovocia.

Ale prečo len teoretizujeme? Všetci, čo si zaplatili vstupné, majú v cene vstupenky i jeden pohárik niektorého z vyššie menovaných nápojov.

A viem, čo hovorím - tí otrlejší i viac!

Môžete si vybrať zo všetkých základných druhov. Gueze? ... Faro?, každému podľa jeho odvahy. Alebo radšej niečo ovocné?!

Tá dáma na obrázku zvažovala dlho. Jej bola určená vyššie uvedená zvuková otázka.

Madam sa nakoniec rozhodla pre Geuze. Všimnite si bielu čiapočku uprostred, aj keď kvôli tomu asi treba nalepiť oči až na monitor. Takú som dve strany dozadu vyfasoval i ja.

Ten výčapník mal inak naozaj štýl, ani brvou nemrkol, keď som si prišiel po repete. Všetko stíhal sám. Pred šiestimi rokmi presne na tom istom klikateľnom mieste to ledva, ledva stíhali dvaja.

Je tu inak útulne. V piecke praskotá oheň, miestnosť so sudostolmi je prázdna, veľká výprava je ešte stále v miestnosti číslo osem. Ten sud úplne vzadu o chvíľu bude patriť len nám. Chvíľu tam budeme spolu relaxovať. Nemyslím nás. Myslím mňa a pohárik Geuze.

Je tu útulne. V piecke praskotá oheň, miestnosť so sudostolmi je ešte stále okolo mňa prázdna ...

Pozorujem rodinku zo začiatku príbehu. Spikinguje a robí veľké nákupy. Presnejšie, nakupuje spíkerka, on bude asi len platiť. Berú to veľkopansky, spravia dobrý kšeft. Taká typická rodinka

Fľašky pre nich až v tejto chvíli vyfasujú nálepky. Dovtedy ležali bezmenne pri stene spolu s ostatnými v anonymnom dave. A teraz?! Možno sa dostanú až do Hollywoodu. Neviem to nikdy rozoznať podľa prízvuku. Skúste vy

Miestnosť číslo osem je posledná, veľká výprava sa vracia. Idú sa robiť kšefty vo veľkom. Chcete počuť na vlastné uši?

Pomaly sa i tento príspevok chýli ku koncu. Stále mi však chýbala pointa, čo som myslel tou úplne prvou stranou. Nechcel som zakončiť tento príbeh tak, ako sa končí väčšina pivárskych príbehov. Trebárs i ten s mojimi dvoma dobrými priateľmi pred šiestimi rokmi v Bruseli.

Pri stene kostola svätej Kataríny.

Musíte uznať, že by to bol príliš expresívny koniec.

A potom som sa lepšie zahľadel. Nie na tú fotku hore, ale na pult s fľaškami na prízemí pivovaru Cantillon. Niečo som už tušil, keď som zháňal materiály po internete, ale pri tom kvante informácií mi to hneď nedošlo. Čriepky do mozaiky mi fakt zapadli až tam, päť minút pred polnocou. O chvíľu sa malo zatvárať.

Varoval som vás, nie je to moja kvalifikácia. Ako sprievodca by som rýchlo dostal padáka. Nepokračujte ďalej, ako sa vám snaží nahovoriť stránkovanie tohto článku. Nelistujte, inZine nie je časopis z novinového stánku. Vkročte radšej spolu so mnou na tú záhadnú cestu na obrázku vľavo.

Nedajte sa toľko prosiť! Treba naozaj toľko odvahy vybrať sa nepredpísaným smerom?!

Tak tadeto nie. Toto je slepá ulička. Tu som blúdil i ja v druhej fáze trojfázového blúdenia.

Pri všetkej úcte k pivovaru BelleVue, ktorú si zaslúži za svoju vernosť pivu Lambik a k jeho potomkom, týmto smerom by sme sa nemali uberať.

Ak sa niekde na potulkách svetom stretnete s pivami Geuze či Kriek, bude to s najväčšou pravdepodobnosťou výrobok tohto veľkého priemyselného pivovaru, vlastneného nadnárodným monopolom Interbrew.

Majme úctu k histórii a tradícii! Vráťte sa späť!

Táto povala nie je len takou hocijakou povalou. Vyzerá tak, ale nie je.

Je to predovšetkym povala, ktorá je veľmi dobre vetrateľná. S regulovateľným stupňom vetranosti. Počas varnej sezóny je zaplnená vreciami so pšenicou, jačmeňom a chmeľom.

Pšenica býva taká, ako sa urodí. Jačmeň býva sladovnícky. V sladovare ho najprv nechajú plného nádeje klíčiť, ale len tak, aby zrno nepuklo. V správnej chvíli ho osušia a zahrejú a niekedy až pripečú. V malom lokálnom pivovare Steinbach v Erlangene ste ho mohli ochutnávať k miestnej pivnej špecialite. Je sladučký.

Chmeľ je trojročný (!), vysušený až na kosť. Keby bol mladý a jarý, príliš by ho bolo cítiť. Ale ešte je stále priskoro čokoľvek vysvetľovať.

Všeobecne by sa nemalo predbiehať. Toto je nesprávne miesto, prehliadka začína v miestnosti číslo jedna a tá je na prízemí.

Hajde späť!

Zmeškali sme to! Budík som mal nastavený na piatu, ale zobudil ma až o pol ôsmej. Tým pádom sme nestihli nielen rannú kávu a čerstvé croissanty, čo sa ponúkali ranným návštevníkom múzea, ale aj napúšťanie tejto nádoby. A pritom to malo byť také napínavé. Ak je tu medzi nami nejaký matematik, rád uvediem i konkrétne dôvody.

Po zdrvení 450 kg pšenice a 850 kg sladovníckeho jačmeňa sa zmes zmixuje s teplou vodou. Za neustáleho miešania sa mišung zohreje zo 45 grádov Celzia na 70 a po dvoch hodinách sa mašina vypne. Cez usadený štóf (to ten nemecký sprievodca ;-) sa celkovo prečerpá a odčerpá viac ako 10000 litrov vody.

Máme však šťastie v nešťastí. Akurát stíhame, ako o viac než 6 rokov mladší Jean-Pierre ide vypúšťať výsledný sladký produkt.

Dostal som ho i ochutnať a poviem vám, aj keď budete asi slintať, že... si na to vôbec nespomínam. Nikto mi nevyhovorí, že denník nie je dobrá vec. Takto má človek aspoň prehľad, čo všetko si nepamätá.

Tak fajn, bolo to zaujímavé, ale nejako sme sa vzdialili príliš do minulosti.

Späť do prítomnosti!

Alebo už je to len nedávna minulosť?!

Nebudeme Jean-Pierrovi fušovať do remesla, necháme do kotla nahliadnuť jeho. Sám vie najlepšie, čo vo vnútri je.

My si na to prezradíme recept. "Do 10000 litrov pivného muštosladu prisypeme za neustáleho miešania 20 kg chmeľu a necháme priviesť do varu. Varíme 3 až 4 hodiny, pričom nezabudneme neustále miešať." Tak nejako by znela príslušná časť z kuchárskej knihy.

Konečne je čas niečo i vysvetliť. Prečo sa používa trojročný chmeľ? Keby bol chmeľ mladý a jarý a nechali by ho v bode varu tak dlho, ako je vyššie uvedené, príliš by ním bolo výsledný produkt cítiť. Vôňou i chuťou. Kvôli jeho ochranným účinkom je tam potrebný. Tak ho nechajú vysušiť až na kosť, aby bol i po takom dlhom lúhovaní cítiť tak akurát.

Začína to tu všeobecne čoraz viac cítiť pivom, všakže? Keď však prejdeme ešte kúsok prítomnosťou, dostaneme sa do minulosti, kde to pivom priamo až rozvoniava.

Späť do budúcnosti!

Patrí to vraj k najposvätnejšiemu rituálu v pivovare Cantillon. Dovarený muštoslad sa po prefiltrovaní prečerpá do tejto nádoby. Akokoľvek plytká, pre jej šírku sa sem zmestí 7500 litrov tohto moku.

I to chladnutie je prírodné. Preto sa v Cantillone nevyvára v lete. Výkyvy počasia medzi októbrom a aprílom sa tlmia otvormi v streche s regulovateľným otváraním.

V tejto chvíli sa mikroorganizmy už začínajú hmýriť, tušiac hostinu. Musia však vyčkať do rána, kým klesne teplota na správny bod nad nulou, ale potom tých najšťastnejších čakajú 3 roky prázdnin s Lambikom v drevených sudoch.

Chýlilo sa ku koncu dňa otvorených dverí. Ten ujo bol čoraz žoviálnejší. Predsa len, pripíjať si s každou výpravou, ktorú povodil po múzeu, to chce kompenzovať žoviálnosťou. Napriek tomu pochybujem, že by menoval menovite všetky mikroorganizmy, ktoré v tom sude robia dobrovoľne svoju prácu. Dvoch spomenul určite, súrodencov kvasinku Brettanomices Bruxellensis a kvasinku Brettanomices Lambicus, ale oficiálne má pobyt nahlásených 86 rôznych kvasiniek.

Tento rok sme už skončili s prehliadkou.

Hej, nič nového pod slnkom. Presne tadeto sa ide naspäť.

Kúsoček od hlavného námestia a turistického centra Bruselu sa nachádza nenápadný vchod do pivárne menom De La Becasse. Napriek svojej nenápadnosti ho nájdu i turisti z Japonska. Je totiž v každej dobrej cestovateľskej príručke. Ak niektorého z domorodcov presvedčíte o úprimnej snahe ochutnať nápoj Lambik, pošlú vás v Bruseli na toto miesto.

Bol som tu v nedeľný podvečer na deň svätého Valentína. Aj keď Japoncov prišlo šesť, vládla tu pokojná a intímna atmosféra.

Objednal som jeden krčah Lambiku. Podelím sa s ním. Nezľaknite sa však. Je to ešte len pivný burčiak.

Ale deň svätého Valentína v Bruseli, to je príbeh na celkom iných stranách inZinu!

Nalistujte si, láskavo, späť správnu stránku!

V deň otvorených dverí sa v pivovare Cantillon otváralo podstatne viac fliaš ako v bežný deň. I tie poháre boli ako sa tvarovo a objemovo na Geuze patrí. Čapovali dvaja dobrovoľníci a mali plné ruky práce.

V Belgicku sa pivo pije decentne, najčastejšie zo štvrtinkových pohárov. Až na pár atrakcií, z ktorých možno mnohé zaviedli kvôli nemeckým turistom. Podobne je to s fľaškami, iba tie najlacnejšie pivá sa balia do pollitrových a väčších balení. Počtom vypitých pivných fliaš by tento národ predbehol i Čechov.

Musíte uznať, že i pivá rodu Lambikových vedia popíjať nonšalantne. Tí hostia viac vpravo sa rozhodli pre ovocný variant, a tak sa i poháre zmenili príslušným spôsobom. Ako sa patrí na každé belgické pivo zo slušnej rodiny - čo značka, to vlastný pohár.

Keď pôjdete o šesť rokov okolo, všimnite si, ako je tam bez tých pánov smutno a otupno.

Pivovar Cantillon všeobecne bude vyzerať o 6 rokov inak. Mnohé veci sa zmenia. Ako trebárs tie hodiny. Tie sa zmenia na nepoznanie. I čas, ktorý teraz ukazujú, bude iný. Presnejšie, keď sa vrátite o 6 rokov dopredu, nenájdete tam ten čas vôbec. Hodiny sú preč. Zmizli. Len Jean-Pierre vyzerá stále rovnako. Neostarol ani o jeden deň. Na tom obrázku.

Ale, ale, pán autor, čo to za nálada?!

Späť do hlučnejšej atmosféry!

Región v okolí francúzskeho mesta Bordeaux sa živí vínom po viacerých stránkach. Turistické kancelárie organizujú dokonca autobusové zájazdy po "zámkoch", v ktorých sa rodia tie najlepšie vína.

Do mestečka Saint Emillion som sa z Bordeaux už vybral na vlastnú päsť. Tiež autobusom, ale tentoraz regulárnou dopravou. Snažil som sa začiatkom leta roku 1994 využiť všetky voľné víkendy počas môjho mesačného pobytu na univerzite.

Bol som tým mestom očarený. Žiadne katedrály alebo iné veľkolepé architektonické zázraky, len osobitá atmosféra na každom kroku a akoby nie z tohto času.

Mesto bolo obklopené vinohradmi. Namiesto poobedňajšej siesty som sa vybral v ústrety letnému sparnu. Odhadol som to správne. Nestretol som na okolí za celú dobu jediného našinca či turistu.

Už keď som prechádzal popri nízkych kamenných múrikoch, ktoré oddeľovali vinohrady od asfaltovej cesty, bol som zaľúbený až po uši. Neváhal som, na rozdiel od iných, ani chvíľu, keď som natrafil na otvorenú bránu do vinohradu.

Vinohradom v Bučanoch pri Trnave sa podarilo zahniezdiť do mojich spomienok na detstvo školských prázdnin. Dlho som si dokonca neskôr myslel, že víno má chutiť tak ako ho dorábali u babky. Možno to bol vtedy pre mňa raj na zemi, ale to dnes tu bolo nebo na nebesiach. Ten vinohrad tak štedro plytval farbami, že by i z čiernobieleho filmu vyšli farebné fotky.

Nedajte sa mýliť, nezablúdili sme. Jean-Pierre sa ukázal byť nielen poriadkumilovný, ale i veľký experimentátor.

Kým som nechal bežať čas okolo seba bez povšimnutia, Cantillonsky Lambik a červené hrozno Merlot z regiónu v okolí mestečka St. Emillion uzavreli v roku 1995 stav manželský. Akt sa odohral na zámku Blair a netradičný pár sa dohodol užívať spoločné priezvisko Saint Lamvinus.

Vraj keď im prišli pogratulovať francúzski úradníci, nevedeli, či majú vyrubiť daň za víno alebo za pivo.

A tu sa príbeh končí. Takisto ako v živote, smutnokrásne.

Svätého Lamvinusa som si samozrejme kúpil, nie som predsa Škót. I otvárač na pivo a vývrtku mám na izbe. Problém je v tom, že moja fľaša obsahuje odporúčanie byť otvorená až v novembri 1999. Keby som to bol vedel! Kúpim si tú fľašu už pred rokom.

Ale ja sa tentoraz nedám obmäkčiť žiadnymi okolnosťami a kamarátmi. Je to problém Y2K! Odkladám riešenie na budúce tisícročie.